Som sestra Helena, františkánka zo Slovenska. Teraz pôsobím tu v tomto centre v Karagande na misiách.

Za dar viery ďakujem mojim rodičom. Dali mi takú vieru, akú mali, ako sami najlepšie vedeli. No dostala som nesprávnu predstavu o Bohu. Mala som z Boha strach. A tak s pribúdajúcimi rokmi pribúdal aj strach zo smrti, z hriechu, z odsúdenia, z budúcnosti, zo všetkého.

Keď som prišla na strednú školu, na každej hodine nám hovorili, bolo to v čase socializmu, že Boh nejestvuje. A tak som si povedala: „Dobre, nechcem takého Boha.“ Ale to nevyriešilo moju situáciu. A tak som sa rozhodla hľadať pravdu za každú cenu. Myslela som si, že Boha stretnem v kostole, počas modlitby, alebo pri čítaní náboženskej knihy. No nestalo sa tak. On bol prvý v iniciatíve na ceste lásky ku mne. Stretla som Ho tam, kde som absolútne nečakala. Bolo to na jednom protináboženskom školení. Počas jednej prednášky som mala pocit, že niekto mi veľmi jemne položil ruku na plece a povedal po mene: „Helena, vráť sa k viere svojich rodičov.“ Otočila som sa a myslela som si, že niekto zozadu to bol. Lenže za mnou bol meter široký stôl a nik tam nestál, nesedel, nemohol to nik urobiť. Myslela som si, že všetci to počuli, ale ostatní podriemkávali, nikto nič nezbadal. V tej chvíli som vedela, že musím urobiť koniec so svojou minulosťou. Rozhodla som sa pripravovať sa na generálnu sviatosť zmierenia. Asi po troch mesiacoch som išla do Levoče na pútne miesto a tam som vošla do prvej spovednice. Na moje veľké prekvapenie, kňaz, ktorý tam sedel s tým absolútne nesúhlasil, aby som si urobila generálku. Ale po naliehaní dovolil. Keď som sa vyznala zo všetkých svojich hriechov, povedal: „Dobre si bola pripravená, ale viac sa k svojej minulosti nevracaj. Urob bodku, začína nová veta, veľké písmeno, nový život.“ V tej chvíli som pocítila vo svojom srdci ako sa mi rozlialo obrovské teplo a ja som zakúsila to, o čom píše svätý Ján vo svojom prvom liste v štvrtej kapitole a osemnástom verši. Hovorí: „Dokonalá láska nepozná strach, dokonalá láska vyháňa strach. Lebo kto sa bojí, nie je dokonalý v láske a strach má v sebe pocit trestu.“ Tento strach odišiel a ja už som nepochybovala či Boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ja som ho zacítila, ja som ho pocítila v mojom srdci ako veľké teplo, pokoj a istota.

S týmto darom viery prišiel dar duchovného povolania a ja som za celý svoj život začínala mnoho vecí, ktoré predo mnou nikto nerobil. To dievča, ktoré sa bálo budúcnosti začalo po páde komunizmu robiť veľké evanjelizačné akcie v športovej hale známe na Slovensku ako Oheň. Pred niekoľkými rokmi som rozbiehala kurz Alfa v katolíckej cirkvi na Slovensku a mnoho takých vecí, kde som nemohla mať vzor, kde mi nikto nemohol ukázať, ako sa to robí. Ale Ježiš mi dal víziu, odvahu aj silu uskutočniť to.

Ak máš podobný problém, že bojuješ s nejakým strachom, príď a odovzdaj to Ježišovi. On stojí pri dverách Tvojho srdca a klope a čaká, kedy mu otvoríš. Pretože s Ním môžeme robiť nemožné veci, lebo v Ježišovi sme viac ako víťazi.