Vychovávala ma mama, pretože môj otec zomrel, keď som mal dva roky.

Od mala som chodieval do kostola, môj vzťah s Bohom som bral ako samozrejmosť, pravidelne som sa zúčastňoval sv. omše, miništroval som, chodieval na stretká, pomáhal vo farnosti.V podstate som bol bežný chlapec, trocha introvertný.

Po skončení strednej školy som sa dostal do kontaktu s univerzitným pastoračným centrom. Páčila sa mi atmosféra mládežníckych omší, hĺbka kázní, kopec mladých ľudí zapálených pre Boha. Spoznal som krásu spoločenstva, postupne som ho čoraz viac a radšej navštevoval.

Pri týchto aktivitách som pociťoval túžbu vydať zo seba viac a to viedlo k tomu, že som začal slúžiť ako dobrovoľník nielen v našom spoločenstve, ale aj pri rôznych príležitostiach v našej diecéze. Počas tejto dobrovoľníckej služby som objavil svoje skryté talenty a rozvíjal ich.

Služba ma napĺňala, pociťoval som radosť z toho, že to čo som načerpal, môžem odovzdávať ďalej.

Takto môj život nabral nový rozmer: môj vzťah s Bohom sa prehĺbil nabral novú dynamiku, stal sa osobnejším, dôvernejším,  viac som Mu začal dôverovať, stal som sa odvážnejším , spontánnejším.

Boh mi pomohol zvládnuť štúdium na vysokej škole, vždy, keď som to potreboval, bol pri mne, pomohol mi urobiť všetky skúšky.

Aj neskôr pri životných rozhodnutiach, výbere povolania. Nastali aj chvíle neistoty, strachu, pochybností. Hoci som ma obavy, vždy som to odovzdával do Jeho rúk a v tejto dôvere som kráčal ďalej.  A On ma nikdy nenechal , postaral sa o mňa spôsobom, ktorý bol častokrát iný než moje predstavy. Tieto moje predstavy boli však len zlomok z toho, ako ma obdaril.

Nikdy som neoľutoval rozhodnutie sa pre Neho, život s Bohom je ten najkrajší a aj napriek rôznym skúškam i strachu viem, že Boh sa o mňa vždy postará.